Kambodža: Ťažko skúšané kráľovstvo silných kontrastov, utrpenia i radosti

Viete si predstaviť krajinu, ktorá počas svojej existencie zmenila päťkrát svoj názov a ktorá má ako jediná na svete v motíve vlajky obrázok budovy, svojej najslávnejšej historickej pamiatky? Predstavte si krajinu, kde sa neodporúča pohyb mimo oficiálnych ciest kvôli veľkému počtu stále aktívnych nášľapných mín, ktorej kráľ hovorí plynule česky a kde polovica súčasnej populácie má menej ako 15 rokov. Pred rokmi územie nazývané Kmérska ríša, dnes kráľovstvo s príznačným názvom Kambodža.

Sedíme v starom autobuse, ktorý doslova letí vzduchom po rozbitej poloasfaltovej ceste z vietnamskej hranice smerom do Phnom Penh, hlavného mesta Kambodže. Po príchode na zanedbanú konečnú zastávku autobusu pred miestnymi potravinami, ktoré slúžia ako improvizovaná stanica sa nás v neskorých nočných hodinách ochotne ujímajú taxikári, aby nás na svojich prerobených motorkách s prívesom šikovne previezli do hotela. Prekvapene stojíme uprostred noci pred staveniskom hotela, ktorý sme si dopredu síce rezervovali a dokonca sme videli aj jeho obrázky (vyzerať bude určite výborne), ale ktorý údajne ešte nestihli kvôli sprenevere peňazí dostavať. Po chvíľke komplikovaného dohadovania sa dostávame do náhradného ubytovania v strede rušnej ulice s najväčším trhom v meste pod oknami. V izbách nás vítajú drobní spoločníci podobní švábom. Teplota vzduchu o pol noci je 33 stupňov čo v kombinácii s pokazenou klimatizáciou a chrčiacou starou chladničkou sľubuje veľmi napínavú noc bez spánku.

Na ceste za poznaním pohnutej histórie krajiny

Nevyspatí, ale vďační aspoň za strechu nad hlavou sa ráno prebúdzame do nového dňa. Jeden z členov našej skupiny žartuje, či neskočíme pozrieť k pôvodnému hotelu. Možno ho vraj cez noc stihli dostavať a čakajú nás tam veľkolepé raňajky, hodné kráľovstva juhovýchodnej Ázie. Opäť sadáme na mototaxi a náš sprievodca nám odkrýva tajomstvá takmer dvojmiliónového mesta Phnom Penh. Samo o sebe nie je pre turistov ničím zaujímavé. Čo je však najzaujímavejšie je žiaľ smutná a pohnutá nedávna história Kambodže. Po francúzskej kolonizácii krajiny v polovici 20 storočia sa tu v roku 1970 sformovalo hnutie Červených Kmérov. To počas svojej existencie brutálne zdecimovalo až jednu štvrtinu vtedajšieho obyvateľstva krajiny. Obeťami ohavného režimu na čele s obávaným vodcom Pol Potom sa stala hlavne inteligencia, cudzinci, všetci tí, ktorí nosili okuliare (okuliare boli znak inteligencie), kňazi, učitelia, ale aj malé deti. Tie boli pre Pol Pota postrachom možnej budúcej pomsty za svojich rodičov, preto sa zbavoval vo veľkom aj ich, a to metódami, ktoré je len ťažké opísať. O brutalite tohto režimu vypovedajú polia smrti Choeung Ek, vzdialené len 10 kilometrov severne od hlavného mesta krajiny. Dozvedáme sa tu všetky detaily tohto krutého obdobia a nechce sa nám veriť, že tak ochotný a priateľský národ, ktorý tu žije musel v minulosti podstúpiť toľké utrpenie. Spomienkovému komplexu Choeung Ek dominuje v strede majestátna pagoda pokoja, kde našlo posledný odpočinok 8000 obetí, ktorých lebky tu boli po identifikácii prenesené z masových hrobov v blízkom okolí. Súčasťou expozície je aj múzeum genocídy a tajnej polície Tuol Sleng, ktoré sa detailne venuje obetiam, ale aj osudom spolupracovníkov obávaného revolucionára a niekdajšieho predsedu komunistickej strany Kambodže Pol Pota. Ten sa po potlačení jeho režimu vietnamskou armádou v roku 1978 až do konca života v roku 1998 skrýval a vyhýbal spravodlivému súdnemu procesu. Krajina sa počas Pol Potovho režimu dostala do nepredstaviteľnej situácie. Okrem obyvateľstva boli zničené cesty, školy, nemocnice, neexistovali peniaze a nefungovala tu žiadna ekonomika.

Panovník s českým vzdelaním sa teší veľkej obľube i napriek rozbitým cestám a chudobe v krajine

Našťastie dnešná Kambodža má už za sebou temné obdobie vlády Červených Kmérov. Od roku 1985 tu vládne Kambodžská ľudová strana, na čele s premiérom. Formálne je od roku 2004 hlavou krajiny kráľ Norodom Sihamoni. Zaujímavé bolo, že na hranici pri pohľade do našich pasov colník hrdo poznamenal “Môj kráľ študoval v Československu, vo Vašej krajine”. Ten v roku 1962 ešte ako malý princ odišiel so svojim otcom kráľom Norodomom Sihanoukom do Prahy, kde prežil detstvo, aby neskôr vyštudoval Akadémiu hudobných umení. V roku 1975 sa vrátil do vlasti a podporil tak odboj proti režimu Červených Kmérov. Kráľ Sihamoni má dnes 61 rokov a popri plynulej češtine, hovorí aj francúzsky, anglicky a rusky. Jeho schopnosti v roku 1993 ocenilo aj UNECO, keď dostal ocenenie ambasádora kambodždzkej kultúry vo svete.

Po dlhom dni strávenom na nezabudnuteľných miestach sa spolu so zanieteným lokálnym moto-sprievodcom Habinom vraciame späť do Phnom Penhu, aby sme sa pripravili na ranný presun do mestečka Siam Reap na západe krajiny. Zavčasu ráno sadáme do rozbitého minibusu a tajne dúfame, že cesta bude v lepšom stave ako tá, ktorou sme sem prišli. Opak je však pravdou. Popri neuveriteľných nárazoch kolies autobusu do hlbokých jám v ceste sa táto pokračujúc do vnútrozemia takmer úplne stráca. Mení sa na poľnú cestu plnú hustého prachu v 40 stupňovej horúčave bežného Kambodžského dňa. Dokopy 6 hodín cestujeme v priemere 40 kilometrovou rýchlosťou krajinou chudobných, ale usmiatych a dobrosrdečných ľudí. Šofér nám vysvetľuje, že aj keď v ich životoch chýba materiálne bohatstvo západu, ich životy sú spokojné. Cítia sa šťastne lebo už v krajine nie je vojna a mnohé veci, bez ktorých si my v Európe nevieme predstaviť život sú pre nich neznáme. Pustá krajina bez akýchkoľvek lesných porastov ubieha veľmi pomaly, ale ja mám radosť, že sedím hneď vedľa vodiča mikrobusu. Od neho sa dozvedám, že Kambodža má okrem mnohých neslávnych prvenstiev na svete ešte ďalšie. Najviac odlesnená krajina sveta. Takmer všetky porasty tu boli vyrúbané čínskymi a vietnamskými spoločnosťami a drevo bolo odvezené do týchto krajín. Ďalším obrovským bohatstvom tejto krajiny je pramenitá pitná voda v severných, často krát zamínovaných častiach Kambodže, o ktorú je aj napriek tomu veľký záujem zo strany silnejších susedov.

Najväčší chrámový komplex sveta a hrdá súčasť histórie krajiny – Angkor Wat

Cesta do Siam Reap je za nami. Auto vďaka všade prítomnému prachu zmenilo počas nekonečnej cesty svoju striebornú farbu na červeno-tehlovú. My sme ale radi, že sme vôbec šťastne docestovali. Konkrétne sme sa dostali až do oblasti najväčšieho chrámového komplexu na svete s názvom Angkor Wat vzdialeného približne 5 kilometrov od provinčného mesta Siam Reap. Jeho veľkosť nám hneď na začiatku doslova vyráža dych. Starobilé kráľovstvo Angkor, ktorého hlavný budhistický chrám Angkor Wat má Kambodža znázornený aj na svojej spomínanej vlajke je skrátka skvostom medzi svetovými chrámami. A to nielen svojou rozlohou, ale aj stavbou plnou precíznych detailov. Aj keby sme mali k dispozícii päť celých dní, existuje len malá pravdepodobnosť, že si stihneme pozrieť čo i len štvrtinu tohto bohatého komplexu, na ktorý si nedovolil siahnuť ani deštruktívny režim Červených Kmérov. Medzi najväčšie a aj najviac navštevovanejšie chrámy komplexu patrí Angkor Wat a Bayon. Nejde tu však len o chrámy. Táto oblasť je najnavštevovanejšia turistická destinácia celej Kambodže a súkromná vietnamská firma, ktorá si celý tento UNESCO komplex prenajala od kambodžskej vlády na 20 rokov zrejme zacítila príležitosť obrovského zisku plynúceho zo vstupného.

Mimo toho je ale treba uznať, že v prípade Angkoru ide o naozaj jedinečné stavby, ktoré zrejme nikde vo svete v takomto rozsahu nemajú konkurenciu. Rozmýšľame nad schopnosťami ľudí, ktorí v 12. storočí tento komplex postavili bez akejkoľvek dnešnej modernej techniky. Ako v tom čase dokázali premiestňovať tak veľké kamenné bloky a odkiaľ vlastne sú keď nikde naokolo nič také nenájdete? Aj keď sme na tieto otázky nedostali pri prehliadke Angokru odpoveď, odchádzame plní dojmov z tejto doslova zázračnej oblasti. Úsmev na perách nám vždy vyčaria lokálne deti, ktoré už od svojich šiestich rokov ponúkajú turistom rôzne spomienkové predmety. Okrem angličtiny, ktorú majú vo svojom veku na veľmi vysokej úrovni nechýba v ich jazykovej výbave ani ruština, nemčina či francúzština. Možno aj toto je súčasť známeho tvrdenia, že menej je niekedy viac. Že malé deti vyrastajúce vo veľmi zložitých podmienkach, ktoré si na školu zarábajú predajom suvenírov, si dokážu vzdelanie vážiť viac ako ktorékoľvek iné deti západných kultúr. Ak je to tak, potom so si istý, že túto zem napriek všetkému čaká veľmi spokojná budúcnosť.