Na Maldivách nízkorozpočtovo
24. 4. 2020Do autoch na Budapešť.
Lietať do sveta zo severu Slovenska je férové. Na letiská je to všade je to rovnako blízko – či už letenková lotéria vyjde z Krakowa, Viedne, či Budapešti. Lepšie povedané – všade je to rovnako ďaleko. Dovolenka „on the budget“, čo je slušný termín na „žgrlíme každé euro“ ale stále chceme vidieť Maldivy, to sú aj vstávania o druhej ráno a uzívaná cesta na Budapeštianske letisko. Nočná jazda však má svoje prednosti a tak zadržujúc rannú nevoľnosť kľukatých Donovalov a ciest v okolí Krupiny to z Liptova dávame len za 3 hodiny. Keďže nás čaká ešte plno presunov a výrobcovia cestovateľských kufrov ešte nespoznali termín „cross-country“, sme za backpackerov, či batôžkárov. Netušil som, že môj vysokoškolský ruksak, z ktorého som v pivnici sfúkol prach patetickým filmovým gestom, ešte kedy takto poslúži. No na rozdiel od hádzania odolných kufrov zamestnancami letísk má jednu nevýhodu: Je stavaný na Reinerovu chatu, nie na južnú Áziu. A tak po prvý krát v živote prichádzame k fóliovaciemu típkovi a za 10 euro Slovák s českými koreňmi Maďarovi vysvetľuje, aby to balil tak „nech sa dzindzíky neoddzindzia“.
Palubnému servisu Qatar Airways sa nedá nič vytknúť. Skvelo zvládnutý zasadací poriadok, skvelý výber jedál aj pitia. Prekvapivo aj alkoholického - a tak za chvíľu sŕkame Baileys a gin-tonic (nie je treba vysvetľovať kto pije čo) a na raňajky zas wafle verzus hríbová omeleta (zas netreba hádať kto si čo dal). K tomu jogurt, croissant, ovocie. Vyberú si aj vyberaví. Neskôr ešte ponúkajú v lístkovom ceste zapečené kurča a cícer s arabskými bylinkami. To už dávame so sluchátkami na ušiach a 5 hodinový let prekonávame filmami. Cestovateľská rada – blockbustre, najznámejšie filmy – netreba pozerať v kine keď vyjdú, ale ak zaujmú, treba si ich zapísať a potom pozerať na palube. Tak si človek aj dlhý let užije. Za mňa padla po knihe voľba aj na film Ready Player One, nesklamalo. Sedenie má USB možnosť nabíjania mobilov a prekvapivo aj 30 minút wifi, ktoré však treba vyčerpať počas nastúpanej letovej hladiny, pri vzlietaní ani pristátí nefunguje.
Ako sme za 2 hodiny v Dohe zistili, že to vlastne na layover stačí
Po prílete do Kataru deň pred Valentínom nás čakajú prázdne letiskové haly. Indicky vyzerajúci personál nás informuje, že minimálny layover je 8 hodín a tak zaváhame, keďže až toľko času nemáme. S trochou adrenalínu v krvi, snáď nás nevrátia, sa však predsa presúvame o poschodie nižšie do príletovej haly, kde medzi množstvom dochádzajúcich gastarbajtrovských budovateľov emirátu, zapadáme medzi sporadicky sa vyskytujúcich bielych európskych a amerických turistov.
Na imigračnom sa treba správať slušne, chlapíci nie sú školení na „small talk“ a po digitálnom skenovaní tváre sme voľní na objavovanie mesta. Vyberáme sa vpravo, po ceste rabujeme miestny bankomat aby sme mali nejaké tie „šušne“ v miestnej mene (1 euro = cca 4 rialy) a po vyjdení z haly za bočíme ešte raz vpravo. Autobus so zapamätateľným číslom 777 jazdí každých 20 minút a za 30 rialov máme aj kartu na cestu späť na letisko. Luxusný a prázdny autokar nás vedie cez poloprázdne autostrády a za 20 minút z neho vystupujeme pri Múzeu islamského umenia po pravej strane nábrežia Al Corniche street. Na druhej strane zátoky sa týčia mrakodrapy West Bay, tam jazdia aj drevené bárky s prílišne ochotnými „heloumajfrend“ lodivodmi, no túto skúsenosť si nechávame ujsť. Ale za fotku na promenáde s kontrastom drevenej lode a hypermoderných mrakodrapov to stojí.
Keďže máme na Dohu málo času, ideme len „na kávu do múzea“. Múzeum je zadarmo (káva nie) a v mojej bujnej predstavivosti vyzerá jeho budova ako postavička z Minecraftu. No vnútri to je iná káva, teda nie tá čo pijeme, ale tie artefakty. Veľmi pekne nasvietené kúsky histórie zachované zo Sýrie, Iránu, či Afganistanu a fascinujúca kaligrafia arabského písma mi pripomína, ako ma bolí ruka keď mám čo len chvíľu niečo písať perom a ako sa časy zmenili. Moje slová v blogu padnú do zabudnutia dejín, no stačilo by ich pekne načarbať a aj to by už potom bola iná káva.
Zapadajúce slnko sa postaralo o instagramovú chvíľku a čas ubehol tak rýchlo, že aj my zvažujeme ako naspäť. Zastávky tu majú od seba ďaleko ako Slovensko od potravinovej sebestačnosti a inou možnosťou je už len miestny tyrkysový taxík s nápisom Karwa. Áno, samozrejme sme ho poslovenčili a jedno písmenko mu zmenili na u. Obzvlášť potom, čo sme žiadnu Karwu nezohnali. Karwy jedny... Utekáme k hlavnej ceste lebo naša sedem sedem sedmička (nie Boeing, ale autobus) sa zjavil na obzore. Beh nám bol na dve veci, lebo chodcami sú v Dohe len turisti a dĺžke trvania na červeného panáčika na semafore sa vyrovná len čakanie na priemernej slovenskej pošte. Prebiehame to na „pankáča“ a po malom tanci v štýle Michala Davida a jeho „všichni ruce nahoru“ na kraji cesty pri nás aj mimo zastávky. Šofér zastavuje na červenej na semafore, autobus otvára dvere a naša karta nabitá kreditom aj na cestu späť na letisko je akceptovaná.
A tak sme príjemne zabili 2 hodiny v Dohe. Za pol hodinu už dojedáme v kožených kreslách gate-u muffiny z domu a nedobíjame mobily, hoci zásuvky na elektrinu tu sú. Koncovka je totiž iná ako u nás – a adaptéry sú v zacheckovanej batožine, ktorá išla priamo do druhého lietadla. Wifi tu však cez kód funguje, Viber nie, ale Telegram aj Whatsapp áno.
Prelet na Maldivy s čajovým (ne)dýchankom na konci
Sledujte niekedy pri nástupe do lietadla tie tváre škandinávskych dvojmetrových typov, keď zistia, že majú extra miesto na nohy. To sa vidí už len u malých detí rozbaľujúcich darčeky pod stromčekom. Tieto malé Vianoce si zažívam na prelete do Colomba. Sedíme síce v strednej časti štvorsedadla, ale čert to ber – ten priestor... moje kolenné chrupavky tlieskajú.
Moje Vianoce sa menia na vydeseného lemura keď na voľné miesto na kraji vedľa sadne človek s malým bábätkom na rukách. Sen každého cestovateľa. Teda toho masochistického. V hlave mi prebehne túžba po slúchadlách závozníka z filmu Vesničko má středisková, konvertujem na všetky náboženstvá dúfajúc v pokojný let. A prekvapivo na bábätko nemôžem povedať krivého ani rovného slova, spinká si. Zato Marián, čo ho drží, kyvká nohou po celý let tak intenzívne, že by ohobľoval tisícročné stromy Yosemitského národného parku. Polovicu letu strávim kompiláciou sto a jedného spôsobu, ako mu ju amputovať.
Malá kultúrna vložka: Marián/Mariánka je všeobecný termín, ktorý už dlhodobo používa moja žena na akúkoľvek osobu. Kde sa to vzalo vie len ona a nejaká historka v rodine kedysi dávno, no toto označenie sa ujalo pre „ujo/chlapík/típek/pán“ (Marián), respektíve „teta/ženská/típka/pani“ (Mariánka).
Po pristátí v hlavnom meste Srí Lanky Colombo bežíme pre krátky prestup letiskom ako rodina v Sám doma 1, a rovno do gate-u. Za prakticky žiadny čas sedíme v starom poloprázdnom lietadle Sri Lankan Airlines. Smer – Maldivy. Hoci si väčšina ľudí predstaví romantické osamotené čisté ostrovy s luxusom a domami na koloch nad plytkou vodou, pravdou je, že je to tu o trošku rôznorodejšie. Na 19 atoloch je viac než tisícovka ostrovov a my sa vyberáme na ten najjužnejší – až pod rovník. Práve pre jeho polohu tu v mestečku Gan postavila britská armáda základňu s letiskom a Sri Lankan tam začali pravidelne lietať niekoľko krát do týždňa len nedávno – o čom svedčí aj počet ľudí na palube. Vcelku vyhladnutý do seba hádžem štipľavú rybu v pečive, čo neskôr ľutujem, pretože ma záha páli viac než maldivské slnko.
Po pristátí som mal pocit ako doma v Tescu pri pokladni, keď si vždy vyberiem tú najpomalšiu pokladníčku. Len tu je to colníčka. Chvíľku sa tešíme z toho, že batožina nie je niekde v Pakistane, ale pri nás. No prichádza chvíľa chvíľ. Maldivy sú prísne moslimské. Dovoz akéhokoľvek alkoholu je tu prísne zakázaný. Tešíme sa z ruksakov asi 20 sekúnd, keď tu si nás berú nabok.
„Čo to tu máte?“
„Čaj. Aha: Ta-tra-tea“
„Tu píšu Liquor“
(dokelu Karloff, taká pekná fľaša a neviete napísať pekne po slovensky že to je pálenka?)
Neberte Slovákom Tatratea na cestách. Seriózne. To je medicínka na žalúdok a nervy. Ak mi to vezmete, mám oboje v kýbli. Neprešla ani druhá fľaša. No keď z druhého ruksaku kážu vybrať aj tú tretiu, už si ma decentne berú stranou aby som nepoburoval iných turistov. Katka má neďaleko výraz niečo medzi „nerušte ma, modlím sa“ a „toho típka čo sa hrabe s pol telom vnútri ruksaku nepoznám“. Z ruksaku medzičasom vyletuje obsah zvyčajne krytý v moje skrini, aby som sa dostal k starostlivo obalenej fľaši. Tu máš Ty colniktoš. Moje nozdry sú ako vjazdy do štvorprúdového diaľničného tunelu, je neskoré popoludnie, vstával som o druhej ráno. Na predýchanie budem chvíľu potrebovať celý obsah troposféry.
„A teraz štvrtú fľašu.“
Vyletujúce oblečenie z môjho ruksaku pripomína chrliaci Vezuv, Katka by opodiaľ mohla nahrávať rôznorodosť GIF-iek na facepalm a za chvíľu vyťahujem Hylak a celý zúrivý colníkovi ponúkam:
„Poď to celé vypiť Ty fľaškeket, to nie je alkohol, garantujem na môj život. Na! Pi! Do dna!“
Nech sa riadne dose...š, ručím si vnútri. To budeš mať veľké a nie malé divy!
Bohužiaľ si nevypil. Džgám oblečenie späť a po prvý z tisíci krát ľutujem, že som sa do hlbokého ruksaku nezbalil ako moja múdra žena – po igelitkách. Ten chaos čo som v ňom nastolil na letisku bol prehľadný asi ako kočnerove kauzy a žil si tak svojim životom až do nášho návratu domov.
Veľmi milý manažér nášho pidihotela nás čaká s mikrobusom pred letiskom a desať minútový transfer na ubytovanie ešte začína aj mrholiť. Ozbíjaný o Tatratea sa maldivčania, ktorí nazrú cez okno do nášho vozidla musia zľaknúť, či sem nezačali voziť zombíkov pred psychickým kolapsom.
Mestečko Gan je na atole s názvom Addu. Je to raj pre potápačov. Preto tu aj 90% ľudí chodí. Addu Atol je z veľkej výšky jedna veľká podkova s letiskom na jej juhozápadnom cípe. Biedne chatrčky popri ceste svedčia o tom, že bohatstvom to tu práve nehýri. No ubytovanie je už o inom. WAVE SOUND by 3S Maldives, to je 7 izieb jednoposchodovej budovy, ktoré všetky smerujú na more. Najlepšia je 101-ka úplne na kraji, tam si výhľad na more skutočne vychutnáte. Inak hustá vegetácia trochu vo výhľade z izby na more prekáža. Ale na čo sa sťažujem – doma vidím z jednej strany paneláky, z druhej pivovar.
Na obzore sa rozbíjajú vlny o plytčinu atolu, no voda je až potiaľ extrémne plytká. Tak plytká, že ani keď sa kúpu chlapci z Rajca, voda by im tam siahala...tiež len po kolená. Asi 30 metrov od ubytovania je aj vyčistená od chalúh. Ručne - ako sa neskôr dozvedáme od majiteľa. Mimo sezóny si urobia brigádku a popri grilovaní pre zamestnancov s nimi ručne chaluhy vytrhávajú. Sú na to aj stroje, ale aby sa nezničil krehký ekosystém a koraly, povolené to je len ručne. Jemnučký piesok to aj tak nie je, ale zas – sme na Maldivách. Týmto zázračným seba uistením sa tu dá opraviť takmer všetko nedokonalé. Vo výhľade z izby vidieť aj malý ostrov a ako zisťujeme, dá sa naň dostať pešo. Je naň od rias vytrhaná cesta, voda maximálne po pás (hej hej, tu už by chlapcom z Rajca siahala až tam), dá sa teda aj šnorchlovať. Ako neskôr zisťujem, pre plytkosť vody a koraly sa tu skúšajúc šnorchlovanie raz do šnorchla rehocem (jazda ponad chaluhy) a inokedy tvorím kreatívne variácie zakázaných slov na „k“ a „p“ (jazda ponad resp. bruchom po koraloch).
Skúmame okolie. Za rákosovým plotom tu žijú domorodí ľudia. Bordel ako v tanku. Katka sa toho hrozí. Uznávam jej, že tie priesvitné kraby čo od nás potichu v desiatkach zaliezajú pod piesok sú dobré akurát tak na zimomriavky. Ale vysvetľujem jej, že za ten neporiadok tu nemôžu. Vyzbierajú to dnes a zajtra more priplaví ďalšie smeti. Odkiaľ? Z celého sveta. Beriem do ruky plastový obal. „Made in the UK“. More nepozná hranice štátov. Ani náš NIMBY (Not In My BackYard) prístup (v preklade „nie na mojom dvore“). Keď raz niečo spláchneme, vyhodíme do koša, už nás to viac nezaujíma. Už je to niekoho iného problém. Tu vidíme koho. Bolo by to tam skutočne malebné, no táto maličkosť za plotom ubytovania dáva lekciu do života – recyklujme, opravujme, znovu používajme, znižujme odpady. Ak nie, tak je možné, že si za nimi po dlhých hodinách cestovania do raja na Zemi zaletíme.
Addu Atol
Nízkonákladové Maldivy. Znie to ako oxymoron, ale je to možné. Človek len musí vedieť, kde poľaviť a kvôli zážitkom obetovať trochu pohodlia a toho umelého sveta, ktorý sa pre turistov všade po svete vytvára. No pre objaviteľov–cestovateľov zas neexistuje veta „kde sme to v ktorom roku boli?“ Zážitky zostávajú. Tak ako nám z Addu Atolu.
Bývalá vojenská základňa Británie je opustená od roku 1970. Ale s novou pravidelnou leteckou linkou do Colomba sa postupne otvára turistom. Najmä podvodným, v zmysle – milujúcim podvodný svet. Nad vodou tu híkať gýčovou krásou ostrovov nebudete. Ale pri predstave, ako by mi doma v tomto čase najprv vietor dal jednu rannú prebúdzajúcu pri zafúknutí vchodových dverí do tváre sa tu usmievam tak, že domorodci si pochvaľujú efektívnosť rehabilitačného programu tých zombíkov.
Po polhodinových prerušovaných spánkoch, prestupoch a časových zónach nám ani nevadilo, že prvý deň začal dažďom. Keď som ráno otvoril oči, moja solárna Katka už chytala vykúkajúce slnko a tak sa k nej pridávam na lehátko a pospím si na ňom ešte dobrú hodinu a pol. Rozospatý, dumajúc prečo mi počas spánku do úst vliezla mačka a zdochla tam (aspoň taký to bol pocit), sa šuchnem na bok a posunutím kraťasov ma dokonale prebudí zistenie, že už mám opálenie na Sagana. Maldivská lekcia číslo jeden: Pod rovníkom to opaľuje aj pod mrakom. Mraky sa ale do večera rozpŕchli a tak nasávame vitamín D, ktorý nám po zimnej rovnosivosti doma tak chýba.
Po chvíli leňošenia nás už mrle žerú a tak ideme ukojiť pravekú túžbu človeka po objavovaní. Ten ostrovček na ktorý sa dá prebrodiť nám nedá pokoj. Kráčalo tam už pár ľudí. Na rozdiel od nás to však prekráčali, kým my vyzeráme ako začiatočníci v praktizovaní Tai-či. Ako si tak kráčate v priezračnej vode, tie koraly jemne zasypané pieskom nie je vidieť. Ak si to chcete vyskúšať, napustite si vaňu (a nechajte pustenú vodu, aby sa neprestávala vlniť), vysypte do nej zopár svetlých kociek lego a tak pol hodinu sa v nej prechádzajte.
Za odmenu na ostrove nachádzame – nič. Ako v knihe o Robinsonovi. Je tam len akási opustená slamená chajda, a tak sa nadchýname aj nad kopčekom z mŕtvych morských ježkov. A přitom taková blbost.. Miestni ale vravia, že asi 50 m šnorchlovania cez chaluhy je pri vlajočke na obzore koral a stojí za to. Uvidíme.
O pol hodinu ďalšej koralovo-lingvistickej lekcie sa vraciame k ubytovaniu a vidíme, že miestni chystajú na pláži standby stoly a keďže netušia, čo za slová sme to zo seba vykrikovali kráčajúc vodou, tak aj nám sa ujde pozvánka na Valentínsku oslavu.
Na oslave sa prelamujú ľady aj s inými ľuďmi na ubytku a prichádzajú tie rôznorodé príbehy a osudy, ktoré robia cestovanie tak zaujímavým. Belgický dôchodca, priletel skorším letom a čaká tu sám na priateľov, ktorí sa majú zajtra prísť za ním potápať. Ruský párik v strednom veku, ktorým konečne vidíme aj do tváre, lebo celé doobedie a poobedie prešnorchlujú v mori. A mladý poľský pár z Gdaňska. Tí sem prileteli na 12 dní rovnakou kombináciou leteniek ako my, len východisková bola Varšava. Dvadsaťšesť ročný majiteľ agentúry na preklady nám vysvetľuje, aký je dopyt po anglických kurzoch od ľudí v strednom veku na severnom poľskom pobreží. Jeho priateľka zas učí taliančinu, lebo je tam veľa talianskych firiem. Globalizácia.. Sú ale dobrým zdrojom informácií, pretože vyskúšali už asi všetko – skydiving, bicykle, dokonca vedia kde v Gane majú mojito. Poliaci a Slováci si našli na moslimskom ostrove plnom prohibície tému čo spája – alkohol. Ten sa však na plážovej párty nepodáva. Zato kvantum jednohubiek, ktoré si ja vychutnávam, kým Katke idú plamene aj z uší. Hold, všetko je tu štipľavé. Aj banánovo-kokosový drink, ako zisťujeme. No všetko to chilli padlo na dno a tak mi po obrátení posledných kvapiek drinku zmutoval hlas ako Cher v pesničke Believe. Do večerného programu sme tak prispeli klasikou slovenských detí – rehotajka a kašľalko. Lepší bol už len koncert miestneho dua na gitare čo hralo pri západe slnka. Dostávame aj darček – poľskú (urgh) čokoládu s asi 5% obsahom kakaa. Nakoniec to bola dokonalá Valentínska večera. Už o pol ôsmej večer, stále ešte zmagorení z časových posunov, nás prebudí hrmot mobilu, ktorý Katke vypadáva z ruky pri písaní na posteli. Spíme celých 12 hodín.
Tour de Addu
Hoci raňajky ponúkajú aj francúzske toasty a ovsenú kašu, nebudeme predsa jesť to, čo doma. Skúšame miestne veci, no gurmáni si na Maldivách – aspoň na tomto atole – na svoje neprídu. Atoly majú veľmi kamenistú pôdu a tak všetko jedlo je dovážané loďami z veľkej diaľky a je drahé. Lokálne podmienky vyhovujú kokosovým palmám a rybám – a to sú aj základné ingrediencie miestneho skromného jedla. Všetko miestne jedlo je vlastne pečivo s pomletými rybami v ceste a pálivé korenie. Omeleta to však istí, čerstvo osekaný kokos so slamkou tiež.
Neviem, či je to mojim novo získaným cyklistickým opálením, alebo včerajším povzbudením od nových poľských priateľov, no ideme na bicykle. Za 5 dolárov dostávam horský bicykel značky Hummer, ktorý obdivujem, keď tu sa spoza rohu vynorí Katka na akejsi čínskej napodobenine klasickej Esky. Aspoň má nastaviteľné – rozumej voľne padajúce – riadidlá. Oba pedále sa jej k tomu krútia do osmičky, no môj bicykel je jej priveľký a tak sa vydávame objavovať atol s jej príslovečným „zbohom moje kolenné krížové väzy“.
Maldivy tu majú svoju skutočne autentickú tvár. Bordel, odpadky, veľmi neupratané domy, schátrané, alebo zatvorené obchody. Ľudia sú tu však veľmi priateľskí, zdravia sa a usmievajú. Po chvíli zisťujem, že to je asi tým, že vďaka môjmu nízkemu sedadlu si takmer kopem kolenami do brady a hegá ma ako keď ma v detstve mama posadila v kúpeľni na žmýkajúcu Tatramatku, aby nebehala po celej kúpeľni. Skúšam prehadzovačku, no ozve sa len akýsi vŕzgavý zvuk s rozsahom mimo počuteľnosti ľudského sluchu, lebo sa rozštekajú psy až po Austráliu a tak upúšťam od tohto pokusu.
Pri 35 stupňoch je rozumné vziať si so sebou na 20 kilometrovú cyklotúru vodu. Najmä ak nenaolejované bicykle bez údržby skorodované slanou vodou dávajú odpor, akoby sme pedálovali v želatíne. V piatok je tu všetko zatvorené a doplaziac sa do jednej reštaurácie vybehne z kuchyne Mariánko s tým, že otvára o pol druhej, no my vyprosíme (rozumej vychrčíme) len vodu. Nechce za ňu zaplatiť – že nech sa zastavíme na obed neskôr. Popravde – to sme neurobili. Len cestou zamávame vyplazenými jazykmi (nie zlomyseľne, ale asi ako udychčané psy) a so zadkami boľavými zo sedadiel to už premodlíme rovno na ubytovanie.
Atol je tu veľmi úzky, naša vrchárska prémia tu má 5 metrov na morom. Pri šírke medzi 50 a 100 metrami z cesty vidíme väčšinou Indický oceán na oboch stranách. Otáčame to pri jednej lagúne, kde skúšame aj vojsť do vody, no je až neznesiteľne prehriata. Keďže chceme ísť do vody v plavkách, ale rešpektovať aj miestnu kultúru ktorá odporúča zahalenie, tak pretlačíme bicykle lesíkom na jednu pláž, kde vidíme len vzdialené vraky lodí. Tu snáď nik nebude. Jazdiť bicyklom v mäkkom piesku mi pripomína jazdu „ovocníčkov“ (ako sme volali destilátových degustátorov večne vysedávajúcich v dedinskej krčme) nachmelených domov, vytrvalo sa pokúšajúc využiť bicykel, hoci by už mal byť len ako pridŕžacie zariadenie k chôdzi. Upotení a uleptaní zhadzujeme oblečenie – a z kríkov sa vynoria dvaja Mariáni špacírujúc sa po pláži. Obliekame, čakáme. Keď zájdu, spoza zálivu zas 6 rybárov. Mám pocit, že tu sú všade dáke špehujúce oči. Tak to skracujeme na pár krkolomných škrabaní sa na vraky a skákanie späť do vody. Tesne pred príchodom na ubytovanie ešte Katka nedobrovoľne predvedie Cirque du Cycle na náhlom násype piesku uprostred cesty na bicykli, čím ma vydesí ako podnikateľa oslovenie „dobrý deň, daňová kontrola“. Poliaci sa vracajú v rovnakom čase na zánovných bicykloch. Maldivská lekcia dva – treba si vedieť popýtať. Schladenie v mori nehrozí pre jeho teplotu, ale pomôže to zbaviť sa potu. Zisťujeme, kto si čo zabudol natrieť, lebo nás fajne spieklo. Pečieme sa ďalej na slnku, radi že oddychujeme. Ja to prekladám vstupom do ľadovo vychladenej izby, solárna Katka to na slnku vydrží pre mňa nepochopiteľne dlho. Izba je vychladená vďaka miestnej naftovej elektrárni, ktorú sme videli pri ceste. Žiadne filtre, čierny dym, hučanie ako v Mordore. Neďaleko nej je aj obrovská skládka plastu – všetko, čo tu turisti nechajú a more priplaví je komplikované aj neekonomické odviezť. V ideálnom svete by tu všetko bolo na solárnu energiu a recyklácia na top úrovni. Ale ak za pár rokov hladina oceánov stúpne, tento atol už nemusí existovať. Opäť ma pohlcujú myšlienky na to, ako sa tu nedá odvrátiť pohľad od dôsledkov klimatickej zmeny.
Na základňu!
Na ďalší deň ráno dávame pokus ísť sa pozrieť medzi luxus a bohatých na rezort Shangri-la, alebo Canareef. To sú tie Maldivy, čo všetci poznajú, fotia a instagramujú. Tie, čo si nemôžeme dovoliť – ale vidieť by sme to radi, keď už sme tu. Avšak chce to minimálne 4 ľudí. Včera prišli dve Mariany z Británie, no nemajú sa k činu. Veľmi nevrlá rodinka odneviemkadiaľ tiež nie je úspech a tak musíme túto skúsenosť oželieť – nemáme ísť s kým. Pýtam si môj Hummer a Katka zas lepší bicykel, evidentne výhra pre ňu a ideme na výlet do Equator Village – bývalých kasární britských vojakov v Gane, dnes hotela s bazénmi a plážou. Keď tam doverklikujeme, tak pýtajú za vstup 20 eur. Ťažko to predychávame, no o cuba libre, red moon a dva deci bieleho neskôr vyfučíme. Knihy, relax, morský svet z móla vrátane naháňania mláďaťa bieleho žraloka. To však Slovák dlho nevydrží, lebo od medveďov sme naučení, že nasrdená mama je vždy niekde za najbližším stromom, či tu skôr chaluhou. Prichádza náhly lejak, ale začítaní do kníh a s ľadovým vínom v ruke nám ten čas záhadne rýchlo plynie.
S poslednými tromi dolármi, čo nám na výletík zostali, ideme odvážne k stánku, pri ktorom sme nechali bicykle. Magnetky 3 alebo 5 dolárov, štamprlík za 10. Potrebujeme 4 magnetky. Matematika level štyridsať dva.
„You can have zis one for 3 dollars!“ ukazuje predajca na vyblednutú korytnačku, čo vyrábali snáď ešte jej dinosaurí predkovia.
„Can you make a deal?“ Skúša to Kač svojim povestným vyjednávaním.
„Yes, 3 dollars for zis one!“ – vyblednutá korytnačka.
„Any better one?“
„Yes, zis for 5 dollars!“ – neidentifikovateľná asi ryba.
Ebemci. „Maybe in the evening!“ kričí pedálujúca Katka na stánkára a ten len sleduje, ako mizneme na obzore tempom jasne dokazujúc, že sme z krajiny cyklistického poloboha.
Ako sme fejkovali potápanie
Posledný deň na Maldivách. Ráno nám opaľovacie leňošenie nabíjajúc sa energiou na putovanie po Srí Lanke preruší Saed – manažér hotela. Miestny potápačský podnik potrebuje ľudí na fotky. Naše zvažovacie zápalné šnúry sú prikrátke na odmietnutie. Zoznamujeme sa tam ešte s treťou „modelkou“, ktorá hneď pri potrasení rukou hovorí, že nehovorí po anglicky. To nám je aj jasné z toho, že ja som rozumel že je z Tokya, kým Katka rozumela že je z Turecka. Podľa výzoru by mohla byť oboje. Obliekame neoprény, výstroj, pózujeme na pláži, v mori. Po hodine je to za nami, spoznali sme fajn ľudí, no to najlepšie – odmenu v podobe ponoru zdarma - nemôžeme využiť. Katke sa drží voda v ušiach a hneď do nich chytí zápal, čo nechceme riskovať. A ja po jednom dobrodružno-riskantno-bolestivom potápaní na Rodose viem, že sa mi nevyrovnáva tlak v ušiach a tak nemôžem pod vodu tiež. Iba ak štýlom ako vtedy na Rodose s tým bulharským inštruktorom:
On so silným ruským akcentom v angličtine) „Už si to dakedy robil?“
Ja so silným „tipere“ výrazom vnútrozemca: „Never – gloglogloglo...“
Bol to proste fanúšik hodenia do vody a plávania – či už na hladine, alebo pod ňou.
Koláčiky, kola a voda ako odmena úplne postačili. Spoznávame aspoň jednu zaujímavú osobu – miestnu fotografku, ktorej víziou je predstaviť Maldivy viac než ako tie imidžové turistické rezorty. Jej Instagramový profil @twothousandisles robí s manželom Damonom z Británie, ktorý je spisovateľ a robia tým skvelú prácu pri odhaľovaní Maldív ako krajiny mnohých ostrovov, tvárí a kultúry.
Mám poslednú šancu vychytať šnorchlovanie kým odídeme. Požičiavam si šnorchel a po pár minútach „drenia podvozku“ (rozumej šúchania brucha o dno mora) si do šnorchlu hundrem niečo o tom že to by som nebol ja, aby som nešiel šnorchlovať počas odlivu... Ale už nie je čas inokedy. Kopkám si sto metrov od nášho ubytovania, raz ma škrabú na bruchu koraly, inokedy šteklia riasy. Ale úspešne dorážam k vlajočke na obzore, z ubytovania je zo mňa vidieť len malá čiarka. Voda ani tu nie je o nič hlbšia ako pri brehu a tak sa komicky postavím a vodu mám stále po kolená. Pod koralom som si tu predstavil útes ako z Hľadá sa Nemo, ale samozrejme sú to len malé koraly, ktoré vyzerajú pusto, ale keď sa na chvíľu sa zastavím, chytím rukami o dno a nechám sa hojdať na hladine rybky začnú vyliezať a skutočne – podmorský svet tu stojí za to. Moje trápne šnorchlovanie vyzerá asi tak, že si plávam, potom sa postavím, aby som sa rozhliadol ku ktorému koralu chcem ísť ďalej a zas si líham do vody. Plytkosť mora a jeho vysoká teplota sú asi najväčšou nevýhodou tých, čo by si sem chceli prísť zaplávať a osviežiť sa v mori. Ale pre nás, ktorí sme potrebovali poriadne sa vyhriať a po celom roku vypnúť od denných starostí a rutiny to bolo ideálne vypnutie. Štyri dni však stačili. Saeed nám za odmenu za fotenie robí poslednú večeru homára pri sviečkach a fakliach na pláži, čo je skvelá rozlúčka s týmto miestom.
Srí Lanka, ideme na to.
Lubo